Príliš dlhá úvaha na instagram

✏️ objavovanie sveta... vonkajšieho aj toho vnútorného

✏️ koľko podnetov človek potrebuje dostávať zvonka, aby si uvedomil sám seba? 

NULA

.

.

.

... presne toľko, áno... na ponorenie sa do seba je jednoducho potrebné, aby nám okolitý svet dal na chvíľu pokoj... platí to pre malých aj veľkých... a u tých malých to platí 10x viac... nie sú ešte schopní vyjadriť nám svoju túžbu, aby sme zavreli zobák a na chvíľu sa skúsili ponoriť do ich sveta (alebo do toho svojho)... no dokážeme ich natoľko rozrušiť, že to už nám najavo dať vedia, krikom, hnevom ale aj totálnou ignoráciou... a čo urobíme my? pridáme na decibeloch a kadencii slov v snahe utíšiť dieťa, ktoré si neželalo nič viac, než pár minút ticha...

✏️ a ako je to s tým objavovaním sveta vonkajšieho? PRESNE TAK ISTO... naozaj... verte mi, stačí na to chvíľu pozorovať vybraný objekt (osobu, v tomto prípade dieťa - moje - Mikelenóna)...

✏️ on nepotrebuje v každom momente svojho objavovania, poznať môj názor, pocit a ani nepotrebuje uistenie, že je šikovný či úžasný (pod vplyvom @nevychova som na chválenie zmenila názor aj ja)

✏️ viete čo naozaj potrebuje, keď skúma svet? moju dôveru, relatívnu blízkosť a istotu, že ak sa niečo zvrtne, situáciu zhodnotím a budem dostatočne blízko, aby som mu pomohla, ak ma o to požiada...

✏️ tak jednoduché... počkať, kým si dieťa vyžiada, aby som bola súčasťou jeho sveta... žiadne vnucovanie mojej predstavy o hre, žiadne moje oklieštené dospelácke a strachmi podkuté pravidlá hry... tráviť čas s dieťaťom v jeho svete je oveľa viac uvoľňujúce a bezpečné, ako mu vnucovať našu predstavu o jeho svete a o tom, ako sa má vo svojom svete správať...

✏️ deti sú múdre a vedia čo chcú... a vedia aj čo nechcú... nechcú byť rušené a nechcú byť nútené... chcú porozumieť našim zámerom a chcú vedieť, čo sa s nimi bude diať, keď ich berieme do rúk... aj do tých láskavých maminkovských či babinkovských... tatovských aj dedovských...

✏️ jeden príklad za všetky

... dieťa sa hrá, je mu skvele, objavuje novú hračku a skúma fyziku v praxi, na prvý pohľad demolátor, na druhý dieťa v maximálnom sústredení a objavovaní pevnosti, odolnosti či gravitácie... prichádza dospelák a pýta sa “môžem ti dať pusu?” - odozvou je nečakané “NE!” a dieťa ostáva naďalej ponorené do aktivity... dospeláci sa však nevzdávajú a ani tento nie... opakuje otázku ešte dvakrát a dostáva rovnakú odpoveď... len dieťa už javí známky nespokojnosti... dospelák si ale postaví hlavu a ide ďalej, pritisne sa k dieťaťu a so slovami “aj tak ti ju dám” vtisne pusu vzpierajúcemu sa dieťaťu... a je spokojný... a dieťa je nespokojné... a dospelák má novú príležitosť dieťa upokojovať a uisťovať, že je pri ňom v bezpečí...

✏️ poviete si, aká maličkosť? - a keby ste to dieťa boli vy? a ten dospelák by bola akákoľvek osoba, silnejšia ako vy, od ktorej práve teraz vôbec nechcete byť rušení, a už vôbec nemáte chuť na fyzický kontakt, a to bez ohľadu na to, ako dôverne ju poznáte, bolo by to v poriadku? viem, tá posledná veta bola naozaj dlhá, pokojne si ju prečítajte ešte raz... ja počkám...

✏️ myslela som si, že sa vyspím, ale je po druhej v noci a ja blúdim bytom, ako stará sova... tak som sa rozhodla, že budem aspoň produktívna a dokončím článok... možno mi ucelenie úvahy pomôže zaspať... tak poďme na to...

✏️ čo sa mi na tom naozaj nepáči? nesloboda dieťaťa z titulu “je to len dieťa - je to len pusa”

✏️ a teraz by som sa ešte rada vrátila k objavovaniu sveta a večným zásahom zvonka... zdajú sa tak nevinné a občas dokonca nevyhnutné... v očiach dospelých s tými ich strachmi a názormi a pocitmi, ako by sa malo dieťa hrať a ako by sa dieťa určite hrať nemalo... a aj tu je odvrátená strana mince, ktorú často nechceme počuť a vidieť... toto zasahovanie do hry dieťaťa, vytrhávanie ho zo sústredenej činnosti, dnes, keď má rok, dva či tri... nám bude nekonečne prekážať, keď sa v škole nedokáže sústrediť pri výklade učiva a doma na domáce úlohy... a ešte viac, toto zasahovanie v zmysle “bezpečnosti” resp. zabezpečenia bezpečnej hry (napríklad na preliezkach) vytvára v dieťati silný pocit závislosti - pocit, že samé to nedokáže... pocit, že potrebuje niečiu ruku aj v dávno zvládnutých situáciách... stratu samostatnosti a sebakontroly... hodí sa tento “antiskill” v budúcnosti dieťaťu? neveriť si? alebo naopak veriť, že samé nič nedokáže? odpoveď je, myslím si... viac než jasná... 

✏️ ďakujem ľuďom, ktorých mám v tomto živote okolo seba, za cenné lekcie a možnosti učiť sa... učiť sa, robiť to inak... učiť sa vidieť “chyby” cez nich, u seba samej... učiť sa, byť citlivejšia a pozornejšia alebo vnímavejšia... s láskou k blízkym, priateľom, kamarátom... ďakujem vám... ste moje zrkadlá, vďaka ktorým môžem rásť...